ŠKODA Maratón Marikovskou dolinou - 2. kolo

Druhé kolo ŠKODA BIKE OPEN TOUR 2016, sa určite zapíše do pamäti všetkých zúčastnených. Myslím, že každý jeden, kto sa nakoniec postavil na štart, si zaslúži absolutórium. Mariková je známa svojím terénom aj keď býva všade relatívne sucho, no keď viac dní predtým poriadne leje, vrátane soboty, dostáva slovo blato ďalší rozmer....

Už pár dní dopredu je jasné, že tento ročník bude skutočne pamätný. Sobota sa blíži a stĺpce zostávajú stále rovnaké, teda rovnako vysoké. V postate, už od piatka rána má nonstop pršať. Keď vidím, že tam nie je žiadna nádej na zlepšenie, začínam si dávať dokopy svoj starý HT. Predsa len, komponenty ako reťaz, kazeta a stred, majú za sebou celú zimu a nebude mi ich ľúto vyhodiť. Navyše, v extrémnom blate je zadné odpruženie aj tak zbytočné, keďže sa človek stále „pláca“ v mäkkom. Upršaný piatok ešte využívam na testovaciu jazdu a vyzerá, že všetko drží na svojom mieste - navyše, nie je od veci si pojazdiť trochu cvične na blate už len pre ten „pocit“. Aj keď Lenka po mojom príchode domov nezdieľa moje nadšenie .


V noci leje a ráno leje ešte viac. Žiadny light daždík, ale poctivé špagáty. Musím sa priznať, kebyže nemám pripravený svoj „zimák“, tak asi poviem kolegom z MTBikeru, že ma bolí zub alebo noha – teda jedno z toho. Mne osobne blato nevadí, ale nemal by som to srdce brať tam svoj krásny modrý kanón . Nakoniec beriem ešte zopár sáčkov na veci a hurá smer Maríková.

Po príchode hneď vidím, že parkovanie na lúke je akurát pre 4x4, takže nechávam auto pri ceste, ako veľká väčšina ostatných. Na moje prekvapenie sa zišla vzhľadom na psie počasie hojná účasť. Pár krokov ku registrácii a vyzerám, akoby som prišiel z poriadnej lesnej brigády. Ale čo už, nálada naokolo je super. Každý, koho stretnem, vie čo nasleduje, takže ako inak si to uľahčiť, než humorom a podpichovaním. Na nejaké rozjazdovanie sa mi vôbec nechce a idem sa rovno postaviť do prvej rady. Nie preto, že by som si tak veril, ale z úplne iného dôvodu - pod nafukovačkou neprší . Postupne sa teda nazbierame v počte približne 73 kusov. 10:00 a môžeme vyraziť na trať dlhú 61 km s prevýšením 1 550 m.


Podrobné info o trati vrátane GPX, si môžete pozrieť tu: http://www.mtbiker.sk/vyjazdy/170945/imroman-preteky-skoda-fc-maraton-mtb-mokro-62km-4h-1363m.html.

Úvod sa ide cez dedinu po asfaltke a spolu s Karlom Hartlom nechápeme, kam sa všetci tak zbytočne ženú. Voda totiž fŕka na každú stranu a úplne zbytočne cez to letíme, keď sme ani poriadne nezačali. Takže opäť klasická tlačenica, až kým nezačne skutočný pretek.


Tým začiatkom je totiž povestná strmá lúka. Ak boli všetci rozbehnutí, tak po príjazde do terénu sa väčšina z nich doslova zastaví. Dôvod je jasný, proste absolútne blato. Ak niečo nepomáha, tak je to práve snaha s ním bojovať silou. Treba hlavne šliapať pekne rovnomerne a držať rýchlosť. Za chvíľu som už ani neviem ako, približne na 7. mieste. Kúsok vpredu sa vzďaľuje Kája, ale inak si držím kontakt. Pozriem na svoj budík a keď vidím tie relatívne nízke čísla, tak si hovorím, že buď konečne prichádza forma alebo som tak unavený . Vzadu mám relatívne rýchly vzor, teda Fastrack v rozmere 2.2, ako pozostatok zo zimy. Keďže som už nemal tmel, tak len s dušou a na nízkom tlaku. Aj s ním mi to ide až prekvapivo dobre aj po tom, čo vbehneme do lesa a ešte viac pribudne lepivé blato. Určite by sa lepšie hodil nejaký blatový špeciál, ale nič nebolo po ruke na poslednú chvíľu. Vpredu mi robil spoločnosť už celkom „štoplíkatý“ Toro. Tak isto s dušou a na nízkom tlaku.


Keďže sa pohybujem celkom vpredu, tak na singloch si môžem ísť v podstate podľa seba. Spoločnosť mi robia chalani z „Ebajk racing teamu“ ale predpokladám, že žiadne motory nemajú . Singláče sú každopádne super a môžem úprimne povedať, že jazda na nich ma poriadne baví. Sú síce mokré a korene šmykľavé, ale techniku nezanedbávam a piatkové „rozjazdenie“ tiež celkom pomohlo. Taktiež je na nich ďaleko menej blata. Za Nimnicou mi v úvode do kopca trochu ujdú chalani z Ebajku, ale stále sú kúsok na dohľad. Všetko potrebné mám so sebou, a tak na bufete beriem v podstate len vodu do ruky a valím. V dedine Vieska-Bezdedov vybieham na dlhší asfaltový úsek. Tu nastáva prvá úprava trate kôli počasiu, kedy pokračujeme po asfalte ďalej cez Ihrište a pomaly uzatvárame úvodnú slučku. Tým vynecháme niektoré tradičné lesné pasáže (kde je blato aj keď býva sucho), ale myslím, že nikto neprotestuje .

Znovu sa napájam na úvodnú lúku, ale už po prejazde borcov z krátkych tratí (40 a 20 km). Teraz začína tá pravá oranica . Blato je ešte lepivejšie, trať úplne rozjazdená a hlavne prestáva pršať a vykukuje slniečko. Na tom nie je nič zlé, ale v takomto stave trati je ďaleko lepšie keď leje, pretože vtedy sa nevytvára plastelína. Inak nechcem to sem znovu pliesť, ale toto by bola asi ideálne „promo“ k videu s Petrom Velitsom ohľadom jazdenia v blate, ktoré bude zverejnené o čosi neskôr. Keď sme totiž natáčali v okolí Púchova a Marikovej na začiatku jari, bolo všade krásne sucho a žiadne blato sme nemohli nájsť . Slová sú asi zbytočné, jednoducho zotrvačnosťou sa prebíjam ďalej. Navyše pri obiehaní pomalších z krátkej, vidím u ľudí naozaj dobrú náladu. O rodinách s deťmi ani nehorím. Aj keď väčšina tlačí 20 kg bike, tak nikto nehundre, ale všetci pekne bojujú ďalej a aj povzbudia, keď vidia, že idem okolo v sedle. Na moje prekvapenie, radenie na biku funguje výborne, pritom väčšina vecí vrátane 40 z. adaptéru má svoje najlepšie „roky“ za sebou. Navyše, aj ten najväčší odporca jednoprevodníka musí uznať, že na takéto podmienky nie je lepšie riešenie a aj vďaka tomu, sa mi ďaleko menej upcháva zadné koleso a tiež nehrozí, že niekde „zasukujem“. Asi úplne najhorší je zjazd späť do Udiče, kde sa kolesá maximálne obalia. Popri trati vidím kopec ľudí, ako sa snažia svoj stroj zbaviť nadbytočných kilogramov. Len vďaka tomu, že držím rýchlosť, sa prebíjam nižšie. Tu trochu pochybujem, či som naozaj normálny, ale už je asi neskoro . V mieste kúsok pred oddelením do druhej časti trate, fotí jedna pani a upozorňuje na mláku. Keď sa ponorím až po náboje, tak pochopím...


No nič, začínam extra slučku a 40 km trať prechádzam za nejaké 2 hod. a 6 min – škoda, že som nešiel tento variant . Následné dlhé stúpanie s úvodom po asfalte sa mi ide výborne a spomínam, ako ma presne v týchto miestach minulý rok chytili parádne kŕče do slabín. Okrem jedného úseku, ide všetko aj neskôr v sedle a pán na lúke pod vrcholom mi hlási, že predo mnou je ďalší. V takomto „survivale“ je motivácia vždy základ a mne sa touto informáciou opäť posilnila. Lenže, v následných šmykľavých singloch prišla tzv. pomsta duší. Presnejšie povedané, tej zadnej a cítim, že koleso pláva akosi viac než doteraz. Ach jaj, to nie je možné. Neostáva mi nič iné, len to spraviť, čo sa v tom totálnom blate lepšie hovorí, ako uskutoční. Veď ani poriadne nevidím, kde je ventil a len vďaka montpáke nakoniec vyklopím jednu stranu. Skúšam, či tam nie je nejaký tŕň, ale akurát si tam hádžem ďalší bordel a povoliť hlavičku ventilu tiež nie je vôbec ľahké .


Takto sa babrem, dávam náhradnú dušu a vyťahujem bombičku. Akurát, keď začnem „fúkať“, dorážajú ma ďalší, takže keď nahodím koleso, môžem začať „stíhať“. To ma nakopne a mám chuť zabojovať. Trať sa navyše opäť mení oproti minulým rokom a zjazdujeme do dediny Brvnište. Obieham najskôr Roba Čunderlíka, lenže v zjazde vidím, že koleso znovu mäkne a keďže už nemám pri sebe nič, idem proste ďalej (asi som nezavrel poriadne ventil alebo niečo také). Na asfalte obieha zase Robo mňa, keď tam plávam, pretože sa bojím, že vyzujem. Nasleduje dlhý kopec po šotoline, kde sa mi ho zase podarí dobehnúť a požičiavam od neho pumpu na dofúkanie – ešte raz vďaka . Znova sa s tým babrem, pretože na rukách mám asi tonu bahna a opäť dofúkavam. Vyzerá, že drží. Takže zase sa rozbieham, obieham kamaráta Igora Ruska a zase na singli dobieham Roba. Pýtam sa, či chce pumpu spať, podávam a idem ďalej. No vážne komédia...


Na záverečné km už dokonca svieti slnko, a tým pádom sa všetko zase lepí. Blato na mne začína schnúť a vytvárať škrupinu, čo cítim hlavne na tvári. Záverečný rýchly zjazd sa musí ísť mimo poľnú cestu, kade-tade bokom po tráve, inak by ma katapultovalo cez riadítka. Jeden, ktorý ma obehol, je kúsok vpredu, ale blíži sa cieľ a v podstate mi to je už vlastne fuk . Som rád, že nakoniec po tom všetkom vidím cieľ a tento „epický“ pretek sa zaobišiel z mojej strany bez jediného pádu. Za 3:46 hod. teda končím na celkovom 8. mieste. Zvíťazil Karel Hartl za 3:15 hod. Zo žien úspešne došla do cieľa jediná Zlatica Muchová v čase 6:12 hod., ktorá si určite zaslúži minimálne klobúk dole. Celkovo sa na všetkých tratiach zúčastnilo dokopy približe 400 bikerov a do cieľa dorazilo cca 340. Myslím, že ešte nikdy v živote som nemal na sebe toľko blata a pri pohľade na bike mi nezostáva nič iné, ako sa mu úprimne ospravedlniť . Predstava čistenia mi trochu pripomína Sysifosa a jeho balvan.


Čo ma najviac prekvapilo, bola skutočne dobrá nálada v cieli. Či už pri wapkách alebo neskôr v hlavnom stane pri čakaní na vyhlásanie. Opäť treba poďakovať organizátorom a tiež Škodovke, že dokázali pripraviť podujatie na úrovni aj v takýchto „bojových podmienkach“. Úschovňa bikov veľmi dobre poslúžila a bola aj veľmi hojne využívaná – predsa len, je to super, keď nemusíte behať s bikom hore-dole po blate, keď sa chcete v pokoji najesť. V Maríkovej už nechýbalo ani naše maratónske odberné miesto, čo som hneď využil na pamätné foto do nášho archívu .



Čo dodať na záver. Ja osobne si nakoniec odnášam skutočne výborné zážitky. Viac-menej som vedel do čoho idem, ale hlavne ma najviac dostala výborná atmosféra vytvorená ostatnými „spolubojovníkmi“. Na druhej strane, určite nebudem nikoho prehovárať, že spravil chybu, keď zostal doma frázami typu: „trocha blata predsa nevadí“. Bol to vážne masaker, ale keď sa s tým človek dopredu zmieri (aj s následným servisom), väčšinou zvíťazí vždy pozitívny dojem. Tak ako v mojom prípade...

Blatový videoklip

Skutočne podarenú fotogalériu s viac ako 1 000 fotografiami si môžete bližšie pozrieť na: http://www.skoda-bike-open-tour.sk/galeria/12-skoda-marikova/ a výsledky TU.

Ďalšie kolo ŠKODA BIKE OPEN TOUR nás čaká 26.6.2016 v Súľovských skalách a ja osobne dúfam v krásne slnečné počasie s teplotami okolo 20 °C.